Viktor Ponrepo

Viktor Ponrepo
Pravé meno	Dismas Šlambor
Rodné meno	Dismas Ferdinand Schlambor
Narodenie	16.06.1858 Praha, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	03.12.1926 Praha, Československo
Povolanie	pozlacovač, kúzelník, majiteľ kina
Otec	Jan Šlambor, pozlacovač
Matka	Karolina rod. Kniemannová
Manželka	Karolina rod. Kolářová

Kráľ mágie, nedostihnuteľný magnetizér a majiteľ kúzelného divadla so zjaveniami duchov a strašidiel. To všetko čakalo na malého Dismasa Šlambora.

Okúzlený Dismas

Dismas sa narodil 16. júna 1858 v Starom Meste pražskom do rodiny pozlacovača. Už od detstva sa intenzívne zaujímal o kúzla, ktorými bavil ľudí vo svojom okolí. Po skončení školy sa učil pozlacovačskému remeslu, aby mohol neskôr pracovať v otcovej dielni. Avšak jeho záujem o kúzla neutíchal. Jeho prsty nadobúdali čoraz väčšej šikovnosti a Dismas svoje umenie vedome prehlboval. Navštevoval rôzne kúzelnícke vystúpenia a keď zavítal do Prahy nejaký svetový magik, neváhal vydať posledný groš za drahý lístok do karlínskeho Théâtre Variété.

Keď mal Dismas osemnásť rokov, navštívil Prahu známy nemecký kúzelník Bruno Schenk. Divadlo bolo naplnené do posledného miesta a nechýbal ani Dismas. Povestný kúzelník Schenk bol pre senzáciechtivú Prahu veľkou udalosťou. A zdalo sa, že povesť neklamala. Všetci tlieskali a kúzelník sa nestačil klaňať. Aj Dismas bol nadšený Schenkovou obratnosťou. Jeho lesk a sláva mu úplne učarovali. V ten večer sa rozhodol vydať sa na dráhu kúzelníka a kúzlam sa venovať profesionálne.

A tak jedného dňa oznámil svoje rozhodnutie otcovi. Ten mu nechcel nijako prekážať v ceste, o ktorej bol Dismas presvedčený, že ho privedie ku šťastiu. Ale trval na tom, aby počkal, kým sa vyučí svojmu remeslu. Dismas teda naďalej chodil do pozlacovačskej dielne a vo voľných chvíľach sa zaoberal kúzlením. Po vyučení sa ešte nejaký čas pracoval v otcovej dielni. Až raz otcovi ukázal vysvedčenie, že 15. mája 1881 zložil skúšku z „eskamotáže a vyššej mágie“ u koncesovaného salónneho magika Heinricha Gutwalda. Následne Dismas podal žiadosť o povolenie vystupovať ako kúzelník a ako doklad priložil získané vysvedčenie. Povolenie dostal, ale nevzťahovalo sa na územie Prahy. Rozlúčil sa teda s rodinou, vzal si pripravený kufrík a vydal sa na svoju prvú cestu za slávou.

Viktor Ponrepo

Putoval od dediny k dedine, od mesta k mestu. Nemal žiadne meno a kam prišiel tam ho nikto nepoznal. Meno Šlambor nikomu nič nehovorilo. Od začiatku bolo Dismasovi jasné, že si musí nájsť iné meno. Také, ktoré by samo lákalo divákov na jeho predstavenia.

Asi mesiac od začiatku svojej cesty usporiadal predstavenie v obci Čihadla neďaleko Nových Benátok (dnes Benátky nad Jizerou). Predstavenie malo úspech a diváci nešetrili potleskom. Po vystúpení vyšiel spokojný Dismas zo zafajčeného hostinca, aby si na čerstvom vzduchu vydýchol. Po chvíli chôdze sa dostal k malému zámočku v nádhernej záhrade. Bolo to krásne miesto, panoval tam pokoj, ticho a mier. Zámoček bol šľachtickým letným sídlom a volal sa Bon Repos, čo po francúzsky znamená „dobrý odpočinok“ (zámoček stojí dodnes). Okúzlený kúzelník sa nechal inšpirovať pri hľadaní svojho umeleckého mena názvom zámočka. Trochu ho upravil, pridal zvučné krstné meno a odvtedy všade vystupoval ako Viktor Ponrepo.

Kúzelné divadlo

V nasledujúcich rokoch sa stalo meno Ponrepo známym v celých Čechách aj na Morave. Nielen v mestách, ale aj v malých zapadnutých dedinkách ho poznali a všade bol vítaný. Jeho čísla sa ľudom páčili, mal príkladný prejav a vzhľad. Neustále vymýšľal a vyhľadával nové, efektnejšie triky a svoje vystúpenia neváhal spestriť humorom.

Cez leto pracoval Ponrepo v pozlacovačskej dielni svojho otca. Na jeseň však opäť zobral svoj kufrík a vyrazil na cestu po vidieku. Lenže kufrík, ktorý mal na začiatku svojej kúzelníckej kariéry mu čoskoro nestačil. Z kufríka sa stal kufor a z jedného sa stali dva. Ale to už Ponrepo cestoval s pomocníkom Ernestom, ktorý mu nepomáhal len pri cestovaní, ale aj počas vystúpení. Ponrepov program sa však stále rozširoval. Po čase zaradil do programu „zjavenia duchov a strašidiel“. To bolo veľké číslo, ku ktorému bola potrebná náležitá príprava a inštalácia veľkých zrkadiel. Na tie si zaobstaral osobitný voz ťahaný koňmi a k nemu ďalších pomocníkov. Takýto podnik sa už pýšil názvom „Kouzelné divadlo“. S Kúzelným divadlom uvádzal Ponrepo celé výpravné pantomímy a takto rozšírený program mal všade obrovský úspech.

Ponrepo zatúžil vystupovať v Prahe. Lenže povolenie na kúzelnícke predstavenia mu dovoľovalo vystupovať len mimo územia Prahy. Preto pozval na svoje vystúpenie známeho pražského kúzelníka menom Carlo Caperta (Karl Petrák), ktorý často účinkoval aj v divadle Variété. Ten mu následne vystavil vysvedčenie, že „je plne spôsobilý, aby usporiadal verejné predstavenia v odbore mágie a experimentálnej fyziky“. Potom Ponrepo napísal žiadosť o povolenie niekoľkých predstavení v Prahe a priložil k nej aj všetky svoje vysvedčenia. O mesiac už bola plagátmi a letákmi pražská verejnosť pozývaná na Ponrepove predstavenia. Predstavenia boli úspešné a úplne vypredané. Toho roku sa Ponrepovi ani nechcelo odísť na svoju cestu po vidieku. Lenže predpisy boli prísne a keď uplynul vymedzený čas, vyrazil z Prahy na cestu po krajine. Všade kam prišiel, privádzal prostý ľud do úžasu. Inzeráty pozývali do Kúzelného divadla na predstavenia „kráľa mágie a nedostihnuteľného magnetizéra“. Toto bola zrejme Ponrepova najúspešnejšia cesta.

Kinematografická horúčka

Lenže potom prišiel nečakaný obrat. Na vidiek začalo chodiť stále viac a viac najrôznejších atrakcií a záujem o Ponrepove predstavenia začal pozvolna ochabovať. V roku 1891 sa v Prahe konala slávna Jubilejná výstava a mnoho vidiečanov, ktorí dovtedy neboli ďalej ako v susednej dedine, sa prišli pozrieť do Prahy. A boli ohromení. Čo bolo predstavenie nejakého kúzelníka proti zázrakom, ktoré videli na výstave? V nasledujúcich rokoch bola Praha miestom ďalších výstav, ktoré sa síce nevyrovnali Jubilejnej výstave, avšak vidiečania stále viac cestovali do Prahy. Vďaka rýchlej industrializácii odchádzali dedinčania do miest, rozširovala sa tlač a rástla železničná sieť. A tak pokročilejší mestský život prenikal na vidiek a čo bolo niekedy atrakciou, zovšednelo. Ponrepo cítil, že mu ubúdajú diváci a že je stále ťažšie im vyhovieť aj tými najlepšími trikmi. Vydal sa teda na cestu ďalej od Prahy, na Moravu, do Sliezska a ešte ďalej do Haliče.

Kým bol Ponrepo na svojej ďalekej ceste, v pražských novinách sa objavil inzerát na ďalšiu novinku. Písal sa rok 1896 a do Prahy dorazil čerstvý vynález bratov Lumièrovcov – kinematograf. Prístroj, vďaka ktorému obyčajné fotografie ožívali a premietané na plátno sa dávali do pohybu, mal medzi ľuďmi veľký úspech. „Živé fotografie“ boli krátke nemé filmy rôzneho druhu. Obľúbená bola napríklad snímka vlaku prichádzajúceho do stanice, pohľad na parížsku ulicu s ľuďmi a povozmi, sprievod pri cárskej korunovácii v Moskve a mnohé ďalšie. Prahu zachvátila prudká kinematografická horúčka. Viaceré spoločnosti si v Prahe zriadili kinematografický podnik a premietali živé fotografie. Ľudia na predstavenia chodili a boli nadšení.

Divadlo živých fotografií

O pražskej kinematografickej horúčke však Ponrepo nevedel. V tej dobe bol na cestách ďaleko od Prahy. Lenže úspech jeho kúzelníckeho umenia a jeho duchov a strašidiel už nebol zďaleka taký ako kedysi. Ale keď sa ho už aj ľudia na vidieku začali vypytovať, či priviezol kinematograf, rozhodol sa prístroj na živé fotografie si zaobstarať. A tak sa aj stalo. Svoju kúzelnícku licenciu si rozšíril na predstavenia s kinematografom a úspech sa dostavil. Všade bol vítaný s radosťou a jeho výkony boli zahrnované chválou. Najväčší úspech mal práve kinematograf. Postupne teda zavesil kúzelníctvo definitívne na klinec a kinematograf už nebol len doplnkom ku kúzlam, ale vypĺňal celý program. Ponrepov nový podnik niesol názov „Divadlo živých fotografií“.

Svoje dlhoročné kúzelnícke skúsenosti sa rozhodol pretaviť do príručky, ktorá by poslúžila všetkým, ktorí by sa kúzelníckemu umeniu chceli venovať, či už pre zábavu, alebo profesionálne. Tak vznikla kniha „Moderní salonní kouzelnictví“ vydaná v roku 1903, ktorá je prvou kúzelníckou knihou českého pôvodu.

V tej dobe sa znovu stretol s Karolinou Kerbelovou. Poznal ju ešte z detstva ako Karličku Kolářovú, dcéru dobrého známeho Ponrepovho otca. Už vtedy ju Ponrepo obdivoval, ale nič jej nepovedal. A tak sa vydala za pražského mešťana pána Kerbela. Po mnohých rokoch sa Ponrepo dopočul, že Karličkin manžel zomrel. Keď sa s ňou opäť stretol, teraz už ako s príjemnou staršou dámou, jeho obdiv k nej ani po toľkých rokoch neopadol a tak sa 2. júna 1903 konala v kostole sv. Havla v Starom Meste pražskom svadba.

Ponrepov Biograf

Vystupovať v Prahe bolo odjakživa Ponrepovým snom. Avšak karlínske Variété malo v Prahe kinematografický monopol. Len málokomu sa ho podarilo preraziť a premietať živé fotografie pražskému publiku a žiadny z týchto podnikov nezostal v Prahe dlho. Ponrepo chcel preniknúť do Prahy. Rozhodol sa, že skúsi monopol divadla Variété na kinematografickú zábavu obísť a urobil zo svojho zábavného podniku podnik reklamný. Napísal žiadosť o povolenie svetelnej reklamy a povolenie skutočne dostal. Bolo mu dovolené pomedzi reklamné diapozitívy premietať aj krátke kinematografické snímky. Ponrepov kinematograf sa dostal do Prahy. Premietal na ulici na stenu domu a príjmy mal z predaja reklamy. U ľudí mal úspech, čo malo iste vplyv na kladné vybavenie jeho ďalších žiadostí o povolenie premietať v Prahe. Popritom však naďalej cestoval po českom vidieku, až pre svoje Divadlo živých fotografií našiel stále miesto a 15. septembra 1907 otvoril v dome U modré štiky svoj „Biograf“, prvé stále kino v Prahe.

Ponrepo vo svojom kine osobne vítal návštevníkov úctivou poklonou, podaním ruky a odvádzal ich na miesto. Takisto sa s nimi lúčil. Pri väčšej návšteve sa však už nemohol pozdraviť s každým osobne a preto si dal natočiť krátky film, ktorý premietol vždy na konci programu. Vtedy na plátno prišiel sám majiteľ kina a s divákmi sa rozlúčil niekoľkonásobnou poklonou. Okrem tejto snímky (Pan Ponrepo se klaní, 1910) si dal natočiť ešte jeden film, ktorý zachytáva časť jeho kúzelníckeho programu (Ponrepovo kouzelnictví, 1911). Ide o prvý český film zachycujúci kúzlenie. Inak sa o výrobu filmov nezaujímal.

Obnovenie kúzelníckej licencie

Počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) mnoho kinematografov zaniklo a tie, čo zostali, to nemali ľahké. Po vojne sa to dočasne zmenilo. Vojnou unavení ľudia túžili po zábave a nové kiná vznikali ako huby po daždi. Prihlásilo sa aj varietné umenie vrátane kúzelníctva. Po niekoľkých rokoch sa však situácia otočila. Nadišla ťažká kríza a mnohé kiná zanikali. V roku 1922 sa zišlo niekoľko nadšencov kúzelníckeho umenia a založili kúzelnícky spolok „Magický klub v Praze“, ktorého bol Ponrepo členom (klub existuje dodnes ako „Magický klub Praha“). V roku 1924 Ponrepo znovu požiadal o obnovenie svojej kúzelníckej licencie. Rozhodol sa, že v ťažkých časoch bude premietanie filmov spestrovať kúzelníckym umením. Pre nekončiacu krízu sa 3. decembra 1926 zišiel s niekoľkými ďalšími majiteľmi kín v pražskej kaviarni Rokoko, aby sa poradili ako kríze čeliť. Tu ho postihla cievna mozgová príhoda a ešte v ten deň v nemocnici zomrel.

Necelé dve hodiny po jeho smrti mu na dvere bytu zaklopali kolegovia kúzelníci. Boli to bývalí členovia Magického klubu v Praze, ktorí si založili vlastný spolok. Prišli Ponrepovi oznámiť, že bol menovaný jeho čestným členom a že nový spolok nesie jeho meno – „Magická lože Ponrepo“.

Na Ponrepov prostý pohreb na Vinohradskom cintoríne prišlo mnoho ľudí. Kolegovia kinematografisti, kúzelníci, ale hlavne stáli návštevníci jeho malého Biografu. Už nikdy im starý Ponrepo nepodá ruku a neodvedie ich na miesto. Keď Ponrepov Biograf opäť začal premietať pod vedením Karličky Šlamborovej, na záver programu vyšiel na plátno sám principál a úctivou poklonou sa so svojimi divákmi rozlúčil.

V roku 1946 bol Ponrepovi udelený in memoriam vtedajším ministrom informácií pamätný diplom Průkopník české kinematografie ako uznanie zásluh o jej rozvoj. V roku 1957 spracoval život Viktora Ponrepa v knihe „PONREPO – Od kouzelného divadla ke kinu“ filmový historik Luboš Bartošek. Príbeh tohto „kočovného kúzelníka, ktorý sa usadil“ stručne prerozprával aj Český rozhlas v epizóde o histórii českého filmu.

Zdroje:
Bartošek, Luboš. PONREPO – Od kouzelného divadla ke kinu. Orbis, Praha 1957.
Národní filmový archiv. Viktor Ponrepo. Filmový přehled, 2017. https://www.filmovyprehled.cz/cs/person/38467/viktor-ponrepo
Česko-Slovenská filmová databáze. Viktor Ponrepo. https://www.csfd.sk/tvorca/28133-viktor-ponrepo/
Zámek Bon Repos. https://www.zamekbonrepos.cz/
Český magický svaz. Magický klub Praha slaví 100 let. Moderní magie, 2022.

Viktor Ponrepo
Pravé meno	Dismas Šlambor
Rodné meno	Dismas Ferdinand Schlambor
Narodenie	16.06.1858 Praha, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	03.12.1926 Praha, Československo
Povolanie	pozlacovač, kúzelník, majiteľ kina
Otec	Jan Šlambor, pozlacovač
Matka	Karolina rod. Kniemannová
Manželka	Karolina rod. Kolářová